Jazyk vs dialekt: Aký je medzi nimi rozdiel?

„Jazyk je dialekt s armádou a námorníctvom.“ — Lingvista Max Weinreich

Samozrejme viete, čo je jazyk, no možno ste trochu zmätení tým, ako sa líši od dialektu.

Základná myšlienka je taká, že jazyk označuje systém komunikácie s vlastnou jedinečnou gramatikou a slovnou zásobou, ktorý je často vnímaný ako majúci odlišnú kultúrnu alebo národnú identitu; zatiaľ čo dialekt je varianta jazyka používaná v konkrétnom regióne alebo určitou spoločenskou skupinou, ktorá sa líši predovšetkým vo výslovnosti, slovnej zásobe a gramatike, no stále je vzájomne zrozumiteľná s dominantným jazykom v danej oblasti.

Dobre, s týmto na mysli, čítajte ďalej a dozviete sa o troch hlavných rozdieloch medzi jazykom a dialektom a tiež o tom, ako sa dialekt líši od prízvuku.

Hlavné rozdiely medzi jazykmi a dialektmi

Poviem to úprimne: aj keď sme vyššie definovali rozdiely, neexistuje všeobecne prijatá definícia rozlišujúca jazyk a dialekt. Oboje sú systémy komunikácie používané rodenými hovoriacimi a každý z nich možno považovať za plnohodnotný jazyk.

Je lákavé urobiť jednoduché porovnanie, no v lingvistike niektoré koncepty nie sú také priamočiare, ako by sme chceli.

1. Jazyky majú štát, zatiaľ čo dialekty sú regionálne

„Jazyk“ je podľa Merriam-Webster definovaný ako „slová, ich výslovnosť a metódy ich spájania používané a chápané komunity“.

„Dialekt“ je na druhej strane definovaný ako „regionálna varieta jazyka odlíšená znakmi slovnej zásoby, gramatiky a výslovnosti“.

Možno ste si všimli, že medzi týmito definíciami nie je veľký rozdiel. Vždy sa však zdôrazňuje, že jazyky sú národné, zatiaľ čo dialekty sa označujú za regionálne a často ich používa menší počet ľudí.

Každá krajina má aspoň jeden úradný jazyk, ktorý sa používa v úradných dokumentoch a štátnych činnostiach.

Zatiaľ čo väčšina ľudí sa tu zastaví, my môžeme ísť trochu hlbšie – teda môžeme byť lingvisticky presnejší.

Dialekt sa stáva jazykom nariadením alebo vyhlásením – štát prideľuje špeciálny status určitému hovorenému systému ako úradnému jazyku. Inými slovami, jazyk je považovaný za jazyk pretože ho štát schválil.

Napríklad, keď si Filipíny vyberali jeden zo svojich ôsmich hlavných dialektov ako úradný jazyk, nebolo náhodou, že vyhral tagalčina.

Aj keď väčšina krajiny v tom čase sotva hovorila tagalsky/filipínsky, to nezastavilo vodcov krajiny v hlavnom meste, ktorí plynule ovládali tagalčinu, aby ju prijali za národný jazyk.

Pretože jazyky sú technicky dialekty, existuje mnoho situácií, keď si ľudia hovoriaci rôznymi jazykmi dokážu navzájom dokonale rozumieť.

Vezmite si napríklad vzájomnú zrozumiteľnosť úradných jazykov Dánska, Švédska a Nórska. Tu je typický začiatok vtipu:

Vtip: Dán, Švéd a Nór vojdú do baru…

Pointa: A normálne sa rozprávajú

Je to pravda. Väčšina Škandinávcov si dokáže navzájom rozumieť bez použitia tlmočníkov!

Úradne hovoria tromi rôznymi jazykmi (dánčinou, švédčinou a nórčinou), no dá sa argumentovať, že v skutočnosti používajú tri príbuzné dialekty, ktoré pravdepodobne pochádzajú zo spoločného prajazyka.

2. Jazyky majú štandardné písomné formy, zatiaľ čo dialekty sú prevažne ústne

Jazyky majú často štandardné gramatické pravidlá a bohatý fond literatúry. Existujú nielen ako ústna tradícia, ale aj ako písomné záznamy.

Dialekty sú na druhej strane zvyčajne viac hovorené ako písané. Ak sú písané, zvyčajne nie v úradných alebo národných dokumentoch.

Zatiaľ čo existencia už dostupnej literatúry je určite kritériom pri voľbe „úradného jazyka“, funguje to aj naopak.

Vyhlásenie dialektu za úradný jazyk je samo sa udržujúce, pretože podnecuje spisovateľov tvoriť diela v danom jazyku. Pretože štát schválil určitý jazyk ako úradný, všetky jeho úradné záležitosti budú písané v ňom.

To vytvára efekt snehovej gule, takže sa v tom jazyku hromadí čoraz viac literatúry, čo ho ešte viac posilňuje.

3. Jazyky sa kvalitatívne líšia od dialektov

Mnohí tvrdia, že jazyky sú jednoducho inherentne elegantnejšie alebo sofistikovanejšie ako dialekty.

Ak však túto sofistikovanosť posudzujete podľa vyvinutej náročnosti alebo komplexnosti jazyka, potom by archi – dialekt používaný v horskom regióne Ruska – spôsobil, že by sa vaša domáca úloha z francúzštiny zdala ako detská hra.

Archi má veľký počet foném (zvukov) a toľko konjugačných foriem, že jeden slovesný koreň môže vytvoriť okolo 1 502 839 tvarov.

Ak by ste naopak chceli tvrdiť, že elegancia jazyka spočíva v jeho jednoduchosti, bolo by pre vás ťažké obhájiť prijatie náročných jazykov ako mandarínska čínština, maďarčina alebo thajčina na každodenné použitie.

Čínština má napríklad cez 50 000 znakov. Je to tiež tónový jazyk. To znamená, že jediná slabika ako „ma“, v závislosti od výslovnosti, môže znamenať „matka“, „kôň“ alebo niečo úplne iné.

Takže, kto má vlastne právo určiť, čo robí jazyk krásnym? A nezabúdajme, že existujú dialekty rovnako hodnotné ako oficiálne uznané jazyky.

Aký je rozdiel medzi dialektom a prízvukom?

Kým sme pri téme, možno chcete vedieť rozdiel medzi dialektom a prízvukom. Mnohí si ich pletú a často používajú zamieňajú. Dobrá správa je, že rozdiel je tu oveľa jasnejší:

Prízvuk je podmnožina dialektu.

Zatiaľ čo dialekty pokrývajú všetky aspekty jazyka – gramatiku, slovnú zásobu a výslovnosť – prízvuk sa zaoberá iba treťou časťou.

Podľa slovníka Merriam-Webster je prízvuk „spôsob reči typický pre konkrétnu skupinu ľudí a najmä pre domorodcov alebo obyvateľov regiónu“.

Prízvuky sú zaujímavým predmetom štúdia, pretože rozdeľujú hovoriacich podľa ich príslušnej geografie. Slová a vety, ktoré vyzerajú rovnako, môžu znieť veľmi odlišne, keď ich vyslovia ľudia z dvoch rôznych regiónov.

Už len s angličtinou máte toľko prízvukov. Američan napríklad sotva rozumie Škótovi, aj keď hovoria tým istým jazykom.

Každý z nich má zasa svoje regionálne varianty. Americké prízvuky sú napríklad hlboký južanský, texaský, newyorský, bostonský, kalifornský a mnoho ďalších.

Zaujímavé je, že väčšina hovoriacich tvrdí, že ich prízvuk je „správny“ spôsob výslovnosti slov. Takí sme ľudia.

Hoci niečí prízvuk môže mať určité sociálne, ekonomické alebo geopolitické dôsledky, všetky prízvuky sú si rovné. A každý má prízvuk. A všetky znejú krásne.

Veľa kontextu a rôznych prízvukov môžete zachytiť sledovaním médií vytvorených rodenými hovoriacimi. Skvelý spôsob, ako to urobiť, je použitie jazykového programu ako Lingflix.

Ak máte záujem ponoriť sa hlbšie do problematiky jazykov versus dialektov, zvážte vypočutie tohto informatívneho TED talku:

Takže teraz vieme: medzi jazykmi a dialektmi nie je čiernobiely rozdiel a prízvuk je vlastne podmnožinou dialektu.

Teraz ste vybavení na to, aby ste rozdiel vysvetlili ľuďom, ktorí sú stále v nevedomosti – a možno sa dokonca zapojiť do diskusií skúsených lingvistov!