Japonská fonológia: 9 základov, ktoré si treba zapamätať

Dovoľte mi povedať krátky osobný príbeh, ktorý podľa mňa zdôrazňuje dôležitosť učenia sa japonskej fonológie alebo fonetiky. Bol snežný deň počas mojej hodiny japončiny na malej univerzite uprostred ničoho. Ako súčasť gramatického cvičenia sa ma učiteľka spýtala na náhodnú otázku.

Povedala: „サミさん！先生はかわいいと思いますか？( さみさん！せんせいは かわいいと おもいますか？ )“, čo znamenalo: „Sami! Myslíš si, že som roztomilá?“

Snažiac sa nevyzerať príliš uvoľnene z toho, že to bola jednoduchá otázka, prikývla som a odpovedala: „うん。とっても怖いです！ ( うん。とっても こわい です！ )“ V podstate som povedala: „Áno, ste neskutočne strašidelná!“

Šokovaná učiteľka vydala zvuk, ktorý znel ako zakašlanie. Niekoľko ľudí sa začalo smiať, ale našťastie môj kamarát rýchlo vystúpil v moju obhajobu a povedal učiteľke, že nie, že je roztomilá, naozaj roztomilá: „いや！かわいいです！先生はかわいいですよ！ ( いや！かわいいです！せんせいは かわいい ですよ！ )“

V tom okamihu som spoznala hodnotu japonskej fonetiky a jasnej výslovnosti. Na konci budete mať všetky informácie potrebné na to, aby ste rozoznali rozdiely medzi こわい (strašidelný) a かわいい (roztomilý) – a ešte oveľa viac.

1. ん sa počíta ako jedna móra

Ak ste už skúšali napodobňovať japonskú reč (shadowing), možno ste si všimli, že každá jej móra (stavebný kmeň slabiky) má jedno doby a rovnakú dĺžku.

Inými slovami, jedna móra je v podstate jedno kana (okrem malých kan ako ょ v ぎょ). Takže ak cvičíte výslovnosť tlieskaním, počet úderov by mal zodpovedať počtu kana v danom slove.

Keďže väčšina japonských zvukov sú páry „spoluhláska + samohláska“, samotný jazyk vás núti mať pomerne konzistentný rytmus. To je aspoň všeobecné pravidlo.

A potom je tu ん.

Pamätajte, že ん je jedna móra a treba ju ako takú vysloviť. Napríklad slovo pre „teraz“ alebo 今度 (こんど) by malo mať tri doby (KO-N-DO), nie dve (KON-DO).

2. Všetkých päť japonských samohlások sa vyslovuje rovnako

Japončina má päť samohláškových zvukov:

Okrem toho, že /i/ a /ɯ/ strácajú znelosť (stávajú sa nehlasnými), keď ich obklopujú určité spoluhlásky, sa týchto päť samohlások vždy vyslovuje rovnako.

Keď v tomto kontexte hovorím „nehlasné“, znamená to, že vaše hlasivky sa pri vytváraní týchto zvukov nechvejú. Je to však ľahšie pochopiteľné, keď to pocítite. Položte si prsty na krk, ako keby ste si kontrolovali pulz. Povedzte nahlas frázu „Who are you?“ a potom ju pošepkajte. Cítite rozdiel?

Keďže existuje iba päť zvukov, dbajte na to, aby ste ich vyslovovali správne! A najlepší spôsob, ako to urobiť, je cvičiť, cvičiť a ešte raz cvičiť.

Tu je odporúčaná metóda na cvičenie zvukov, ak nemáte k dispozícii učiteľa výslovnosti (ako som ja ja):

• Nájdite video, v ktorom hovorí rodený Japonec a ktoré má presné titulky.
• Prečítajte si vetu z titulkov.
• Vypočujte si, ako ju povie rodený hovoriaci.
• Prečítajte vetu znova na základe toho, čo ste počuli.
• Sadnite si pred zrkadlo a zapnite diktafón. Sledujte svoje ústa, keď hovoríte, a počúvajte nahrávku. Porovnajte ju s verziou rodeného hovoriaceho a všimnite si akékoľvek rozdiely.
• Vykonajte príslušné zmeny na základe toho, čo ste si všimli, a vetu zopakujte znova.
• Pokračujte, kým vetu nezdokonalíte, a potom prejdite na ďalšiu.

Našťastie môžete nájsť titulkované videá s rodenými japonskými hovoriacimi na platforme na učenie sa jazykov ako je Lingflix.

Často stačí len počuť správnu výslovnosť daného zvuku, aby ste zlepšili svoju vlastnú výslovnosť. Inokedy možno chybu počujete, ale nie ste si istí, ako ju opraviť.

Ak riešite tento druhý problém, môžete si najať tútora špecificky na prácu na vašich výslovnostných zručnostiach. Zručný učiteľ vám dokáže ukázať to, čo vy sami nepočujete.

Aj keď nemáte prístup k profesionálnemu tútorovi, rodený hovoriaci alebo partner na výmenu jazykov vám môže povedať, či vaša nahrávka znie správne, alebo či niečo znie divne, aj keď nevedia presne vysvetliť prečo.

Ak na takýto záväzok ešte nie ste pripravení, chcela by som vám tiež odporučiť vynikajúcu sériu na YouTube od Fluent Forever, ktorá sa podrobne zaoberá japonskými samohláskami – vrátane rozdielov medzi japonským a anglickým zvukom u:

3. Vyhnite sa premeneniu jednej japonskej samohlásky na anglický dvojhláskový zvuk (diftong)

Ak porovnáte stránky IPA pre angličtinu a japončinu, na ktoré som poskytla odkazy v časti „Prečo študovať japonskú fonetiku?“, všimnete si jeden ohromujúci rozdiel medzi nimi: časť o anglických samohláskach je obrovská v porovnaní s japonskou.

Jedným z dôvodov je, že angličtina má viac samohláškových zvukov ako japončina. Je tu aj fakt, že angličtina môže byť záludná v prípade diftongu, zvuku, kde sú dve samohlásky v jednej slabike.

Napríklad vezmite anglické slovo „no“. Povedzte ho tak, ako ho zvyčajne vyslovujete, a potom ho povedzte pomaly. Mali by ste si všimnúť, že má dva zvuky: krátky zvuk /o/ nasledovaný zvukom u /ʊ/. V podstate hovoríte „nou“.

Teraz to aplikujte na japončinu. Zvuk no v の nie je diftong. Tu vyslovíte /o/, ale zastavíte sa skôr, ako sa dostanete k /ʊ/.

Nechcem tým povedať, že japončina nikdy nedáva dve samohlásky spolu. Napríklad slovo 能力 ( のうりょく ) alebo „schopnosť“ obsahuje zvuk /o/ v の a japonský zvuk /ɯ/ う. To isté platí pre výslovnosť názvu hlavného mesta Japonska 東京 (とうきょう), kde oba znaky majú zvuky /o/ a /ɯ/ vedľa seba.

4. Pochopte palatalizované zvuky

Jeden pojem, ktorý je nevyhnutný pre japonskú výslovnosť, je palatalizácia. Tento výraz nemusí byť vám známy, ale je to niečo, čo často robíte, aniž by ste si to uvedomovali.

Napríklad tu je video s cvičeniami vysvetľujúcimi, ako vytvoriť palatalizované zvuky v angličtine:

A tu je ďalšie video demonštrujúce zmeny zvukov v japončine – t.j. čo vlastne predstavujú diakritické značky v は → ば ・ ぱ:

Pri štúdiu hiragany a katakany ste sa možno naučili, že „malé“ kana možno pripojiť k väčším, aby ste vytvorili nové zvuky – ako napríklad び a よ na vytvorenie びょ.

Keď pridáte malé や, ゆ alebo よ k japonským spoluhláskam, vlastne predstavujete palatalizovaný zvuk.

Napríklad, zvuk g v ぎょ a ご nie je rovnaký.

Vyskúšajte si to: pomaly opakujte zvuky tam a späť. Zatvorte oči a sústredte sa na svoje ústa. Kde zvuky vznikajú? Aký máte pocit z úst? Mali by ste cítiť, že zvuk v ぎょ akoby vychádzal z trochu „vyššieho“ miesta ako zvuk v ご.

Ak sa vám darí ťažko, myslím, že pomáha šepkať tieto zvuky. Opäť, ぎょ obsahuje palatalizované /g/, zatiaľ čo zvuk v ご je obyčajné /g/.

5. Rozlišujte japonské /h/, /ç/ a /ɸ/

Kým は, ひ, ふ, へ a sú všetky prepisované ako začínajúce písmenom h (ako môžete vidieť v tejto štúdii), v skutočnosti sú tu tri rôzne iniciálne spoluhlásky: /h/, /ç/ a /ɸ/.

Teraz sa vráťte k ご vs. ぎょ a znova nájdite rozdiel v pocite, potom to skúste znova s ほ a ひょ. Mali by ste cítiť rozdiel v polohe. A ak si priložíte ruku pred ústa, mali by ste si tiež všimnúť, že pri vyslovení ひょ na vašu ruku dopadá oveľa menej vzduchu.

Zvuk v ひ, /ç/, je palatalizovaná varianta zvuku /h/, zatiaľ čo /ɸ/ je nový, no dostupný zvuk, ktorý si vyžaduje trochu hry s perami. To je dôležité, pretože ふ má kombináciu spoluhlások a samohlások, ktorá v angličtine neexistuje: /ɸ/ + /ɯ/.

Aký je teda rozdiel medzi /f/ (ako v „fan“), ktorý všetci dobre poznáme, a /ɸ/ ako v 富士 (ふじ)?

Nuž, keď sa pozriete na tento vizuálny graf IPA, uvidíte, že technický termín pre /f/ je „labiodentálna frikatíva“, zatiaľ čo pre /ɸ/ je to „bilabiálna frikatíva“. To je odborný výraz pre zvuk, ktorý zahŕňa dotyk pery a zubov, a druhý, ktorý zahŕňa obe pery, ale nie zuby.

Predstierajte, že fúkate sviečku a zamrznite v polovici fúkania. Venujte pozornosť tomu, aký máte pocit z úst, a potom v tejto polohe vyslovte ふ. Ak si nie ste istí, pozrite si tento odkaz od Wasabi Japanese a porovnajte svoju výslovnosť s výslovnosťou rodeného hovoriaceho.

6. Japonské „R“ je veľmi odlišné od anglického

Moja učiteľka japončiny (tá, ktorú som spomínala v úvode) raz povedala, že najťažšie anglické slovo na vyslovenie pre Japonských hovoriacich je „really“. Je to preto, že z hľadiska polohy jazyka je japonské /ɾ/ niekde medzi anglickým /r/ a /l/.

Tu je dobré vysvetlenie japonského zvuku r:

Predstierajte, že spievate vianočný koled – „la la la la la, la la la la!“ – a venujte pozornosť tomu, kde je váš jazyk. Mal by byť tesne nad vašimi hornými zubami, takmer sa ich dotýkať. Teraz odložte škaredý sveter a zaspievajte začiatok neoriginálneho pokriku – „ra ra ra!“ – a znova, venujte pozornosť polohy vášho jazyka.

Potom povedzte la, a bez zastavenia dychu povedzte r, takže dostanete nezmyselný zvuk typu la-err. Mali by ste si všimnúť, že v podstate sledujete malú líniu späť od polohy jazyka pre l k poloze jazyka pre r.

Teraz, keď ste na to prišli, vyberte polohu v strede a povedzte niekoľko japonských slov, ktoré začínajú týmto zvukom r, ako ラーメン („ramen“). Ak zvuk nie je l, nie celkom r, ale zároveň sa zdá byť niekde v strede, ste na dobrej ceste!

7. し neznie ako „She“ (a tiež sa možno budete musieť naučiť niečo z čínštiny)

Na rozdiel od toho, čo ste sa možno učili, し neznie rovnako ako „she“.

Zvuk v „she“ sa nazýva „nehlásna postalveolárna frikatíva“ a vyzerá ako /ʃ/. Medzitým zvuk v し (a jeho katakanská náhrada シ) je „nehlásna alveolopalatálna frikatíva“ a vyzerá ako /ɕ/.

Sú to rôzne zvuky.

Bohužiaľ, neexistuje veľa dobrých zdrojov o tom, ako vysloviť し, takže vás odkážem na niekoľko videí určených pre študentov mandarínskej čínštiny, pretože zvuk /ɕ/ existuje v oboch jazykoch.

Ďalší zvuk, ktorý počujete v mandarínčine aj japončine, je /tɕ/. Japončina predstavuje tento zvuk znakmi つ v hiragane a ツ v katakane.

Môžete začať sledovaním videa od OLS Mandarin, ktoré porovnáva niekoľko spoluhlások v mandarínčine. Venujte veľkú pozornosť označeniam pinyin pre x a j, ktoré zhruba zodpovedajú zvukom し a つ:

Skúste počuť rozdiel medzi týmito dvoma zvukmi, a potom si pozrite niekoľko videí, ktoré hovoria o zvukoch konkrétnejšie, ako napríklad tie od Yoyo Chinese (pre し a pre ち):

Ak chcete prejsť k presnejšiemu vysvetleniu a nevadí vám naučiť sa trochu viac o mandarínskom sh a zh, pozrite si výborné videá od Litao Chinese (pre し a pre ち):

Bohužiaľ, japonský zvuk じ (variabilne /ʑ/ a /dʑ/) v mandarínčine neexistuje. Jediný rozdiel medzi し a じ je ten, že し je nehlasné (vaše hlasivky sa nechvejú), zatiaľ čo じ je hlasné (vaše hlasivky by sa mali chvieť).

8. V japončine existuje päť rôznych zvukov „N“

Konkrétne sú to:

• Normálny zvuk n alebo /n/. Napríklad máte 海苔 ( のり ), sušené morské riasy často používané v japonskom jedle.
• Palatalizované /ɲ/. Vyskytuje sa pred spoluhláskami inými ako い alebo malé zvuky よ, や a ゆ.
• N, ktoré sa mení na m. Ak ste sa niekedy zamýšľali nad tým, že 頑張る ( がんばる ) alebo „veľa šťastia/dajte do toho všetko“ sa v niektorých učebniciach alebo frázikových knihách často nesprávne píše ako gambaru, pravdepodobne poznáte pravidlo, že /n/ sa mení na /m/ (ako v „mom“) pred /b/ (ako v boy) alebo /p/ (ako v pot).
• Zvuk /ŋ/. Znie to ako zvuk ng v -ing v slovách ako „going“ alebo „sing“. Stáva sa to, keď ん príde pred zvuk /k/ alebo /g/.
• Zvuk /ɴ/. Toto je zvuk ん, keď sa vyskytne pred pauzou alebo, ako to uvádza Wikipédia, na konci výpovede ako v すみません… alebo „Prepáčte/Prepáčte…“. Mimochodom, tu je dobré vlákno vysvetľujúce, ako vysloviť すみません.

9. Japončina má prizvuk výšky tónu (rovnako ako angličtina!)

Podobne ako v angličtine (kde sa slovo „certain“ vyslovuje ako CER-tain a nie cer-TAIN), aj slová v japončine sú prízvukované špecifickým spôsobom.

Je dôležité si uvedomiť, že všetky japonské slová sú rovnako prízvukované, ale sledujú niekoľko špeciálnych vzorov vysokých a nízky tónov. Napríklad 銀行 (ぎんこう) alebo „banka“ začína nízkym tónom, po ktorom nasledujú tri móry vysokého tónu.

Hoci existuje niekoľko hlavných vzorov, ktoré japonské slová sledujú, tieto vzory nie sú pevné a líšia sa v závislosti od toho, čo sa deje vo vete. Napríklad v tokijskom/štandardnom dialekte japončiny existujú dve základné pravidlá:

1. Prvé dve móry slova nebudú mať rovnakú úroveň tónu. Inými slovami, ak je prvá móra vysoká, potom druhá bude nízka a naopak.

2. Ak raz tón slova klesne, už sa nezvýši. Na rozdiel od mandarínskej čínštiny štandardná japončina nemá klesajúco-stúpajúcu intonáciu slov ako 买 alebo „kúpiť“.

Ak vám z toho všetkého ide hlava okolo, navrhujem stráviť nejaký čas učením sa o tom, ako funguje prizvuk výšky tónu. Budete sa tiež chcieť naučiť hŕstku bežných slov pre každý vzor, aby ste získali predstavu o tom, aký je pocit z každého z nich. Potom jednoducho venujte pozornosť ich prízvuku, keď konzumujete médiá alebo počúvate ľudí rozprávať.

V prípade, že by ste sa tomu chceli venovať podrobne, muž menom Dogen vydal komplexnú sériu na túto tému.

Prečo študovať japonskú fonetiku?

Keď som začala študovať japončinu, bolo mi povedané, že japonská výslovnosť je veľmi jednoduchá. V skutočnosti sme strávili výslovnosťou iba jednu vyučovaciu hodinu z nasledujúcich dôvodov:

• Jazyk je netónový. Nie je to ako napríklad mandarínska čínština, kde spôsob, akým vyslovujete určité slová, mení ich význam a znak, ktorý sa používa na ich písanie. Napríklad čínske znaky pre „kúpiť“ a „predať“ sú 买 a 卖. Obe znejú ako „mai“, len to prvé má klesajúco-stúpajúcu intonáciu, zatiaľ čo druhé má iba klesajúcu intonáciu.
• Pravopis je fonetický a výslovnosť je konzistentná. Inak povedané, slová znejú tak, ako vyzerajú, a vyzerajú tak, ako znejú. Aj niekto, kto nikdy nestudoval japončinu, by mohol prečítať text napísaný v rómadži a byť pochopený bez väčších problémov (na rozdiel od niekoho, kto študuje francúzštinu).
• Je to pomerne jednoduché pre rodených hovoriacich jazykov ako španielčina. Ak vyslovujete japonské samohlásky tak, ako to robíte v španielčine, budete v poriadku.

To všetko vyvoláva otázku, na ktorú pravdepodobne myslíte práve teraz, vzhľadom na to, že ste sa rozhodli prečítať si celý článok na túto tému: ak je japonská výslovnosť taká jednoduchá, prečo by niekto venoval čas štúdiu fonetiky japončiny – alebo toho, čo Webster's English Language Learner Dictionary definuje ako „štúdium zvukov reči“?

Dôvod sa scvrkáva na toto: Japončina má zvuky, ktoré v angličtine neexistujú, a naopak. Stráviť niekoľko minút pohľadom na stránky IPA pre angličtinu a japončinu, a zistíte, že tieto dva jazyky môžu mať podobné zvuky, ale nie sú úplne identické.

Wow, to bola cesta! Práve sme prešli množstvo informácií o japonskej fonetike. V tomto bode sa pravdepodobne pýtate sami seba, či stojí za vynaložené úsilie na to, aby ste na to prišli – a úprimne, to je otázka pre vás.

Ak vyslovujete japonské slová „nesprávnym“ spôsobom (čokoľvek to znamená) a rodení hovoriaci vás stále rozumejú, je to v poriadku. Napokon, anglicky hovoriaci považujú francúzsky prízvuk za romantický a vy pravdepodobne dostanete prechod aj tak ako cudzinec.

Ale ak je vaším cieľom stať sa plynulým v hovorenej japončine, štúdium jej fonetiky vás tam dostane. Gambatte, ne! (Nech sa darí!)